Túžba
Les je tichý bez pomocnej trasy,
ty sedíš v ňom obínajúc trávu.
Možno chladná, možno zlá si,
že stratila si motýliosť hravú!

Čo cintorín ti povedal je lož.
Nepochovali ho, len utiekol!
Vzajúc si ten naostrený nôž,
mnoho sĺz v tom lese pretiekol.

Utekal si v tom paralélnom svete,
uväznený sám v svojej chybe.
Túžiaci po slepej, bolestnej odvete,
ktorá mnou dodnes hýbe.

Vzal si si to čo som mala,
hodil ma, priam sotil do pekla.
Ja som sa ťa hlúpo vzdala,
slza mi po krvou červenej pere tiekla.

Ja s dúškom vlastnej nehy,
som volala ťa späť.
Čo sú to nekonečné brehy?
Nebuď tmou, nehou svieť.

Vrátil si sa ako para k hladine,
ku mne, blaho-blaho-blaho...
Tie úcty ti so srdcom hradíme,
vyšli nás nesplatiteľne draho.

...Bolo po polnoci ...
Z pier leje sa ti vosk.
si prelud čo ma tak zvádza,
taký žiarivý v sebe sám skvost,
ktorý prikrýva rokov sadza.

Vtápaš sa v utrpení,
ktoré samo v tebe pramení,
nie náhodou z tvojej viny!
Ukladám ťa za rám do tajnej vitríny.

Nazrel si nechtiac za oponu,
a uvidel tam ju, zradu.!
Nechcel si ju, nestál o ňu,
no zrada prišla krvilačne zo zadu.

Hompáľam sa na ostrom hrote,
s krvou na pere, bojujem o prežitie.
Premýšľajúc o stratenom živote,
viac pritlačím srdce na ostrom štíte.

Sebazáchova akosi utiekla z kostí,
nechala ma stým najmenším ideálom.
Ticho ako starec v uvzatosti ,
som na svojom pohrebisku večnom a stálom.

"Neveril som očiam svojim, keď som išiel a zazrel tvoj pohľad - milý horúci,
odvtedy len k tebe letí moja myseľ a bolestnú trýzeň cítim pri srdci.
Ozvi sa mi, si krásna ako luna,
uver, že sa láskou k tebe zadúšam, hľa, hruď rozpína sa sladkým citom plná,
vráť sa, milovaná, nech viac nie som sám."

Keby
Keby sa ozval ston, praskli by steny.
Keby praskla stena, vydala by kvílivý tón.

Keby ma zabolela duša, spadla by slza.
Keby tvár mi omočila slza, trápila by sa duša.

Keby sa v tejto chvíli zrútil svet, ostala by som pevne stáť.
Keby som teraz stúpila na zem, zrútila by sa s celým svetom.

Keby som teraz zavrela oči, videla by som teba.
Keď ťa vidím teraz tu, zatváram oči, aby som ťa nevidela.

Keby som teraz zúrila hnevom z očí by mi sršali blesky.
Vonku sršia blesky a moje oči sú pokojné.

Keby teraz spadla hviezda, želala by som si teba.
Teraz si želám teba, ale hviezda nepadá.

Keby si bol mojím snom, snívala by som.
Snívam, ale ty si drsnou skutočnosťou !

Trápenie
Na búšiace srdce sa pozri,
kvôli komu bije?
konečne aj ty ku mne láskou dozri,
nech viem, že láska žije.

Nepozrieš oči si zakrývaš,
darmo ťa prosím,
radšej zbohom mi zakývaš,
len JA lásku v sebe nosím.

Veľmi sa trápim pre teba,
si bezcitný?
vieš, že dám ti aj modré z neba,
ale ty? - si len BEZCITNÝ.

Ľúbim ťa, aj ťa milujem,
ty to však nevieš,
ja lásku ti darujem,
ty dušu si zavrieš.

Už trápiť sa nebudem.
Nestojíš o mňa,
skoro na teba zabudnem,
láska vylieva sa zo mňa.

Už nie si môj,
už nemám ťa rada,
ty si sám svoj,
tá LÁSKA bola veľká zrada.

Zabudni na moje slová,
Vygumuj ma z papiera,
duša túto bolesť zdolá,
už nepýta sa - nevtiera.

HVIEZDY V TVOJICH OČIACH
Tá najkrajšia hviezda tlie v tvojich očiach,
krásne žiarivá, plná nevinnej túžby,
tú sledujem na nebi po nociach,
sním, sním, sním a vravím si - kiežby.

Jediná tlie tak jasne,
máš tých hviezd plné oči,
ale čo ak hviezda zhasne?
Pozriem do hviezd zoči-voči.

Tá jediná ti horí v pohľade,
tou jedinou zvádzaš moje zmysly,
kĺzam pohľadom ako na ľade,
nechcem aby tie hviezdy zmizli.

Ak raz sa v meteor premení,
a zhorí v atmosfére strachu,
nech nič sa v očiach ti nezmení,
nech nezmení sa v oblak prachu.

Tvoje hviezdy moje oči spália,
oni menia sa na popol,
slzy v očiach ma smútkom pália,
ty šaty si mi nežne rozopol.

I keď stojím v žiari mesiaca,
dvíham k tebe pokorne zrak,
som ako sviečka nežne horiaca,
som ako najnežnejší mrak.

Vráť mi hviezdy, čo si mi vzal,
nech naše pohľady stanú sa jedným nebom,
nenásytný vrah sa z teba stal,
vzal si hviezdy nám obom.

Odvrátim tvár mesačnú,
nech necítim pohľad hviezd,
si bezcitný tak netvár sa nevinne,
nepozriem, kým svietiť nezačnú.

Odviate obrázky
Z diaľky počuť vlak,
nesie mi správu,
no on len pustí dymu mrak,
a oveje trávu.

Mizne v diali kdesi,
tam kde sa sype voda,
tam kde kvitnú lesy,
kde si láska s láskou ruku podá.

Tam ja nedobehnem dnes,
ani nemám síl,
pri pohľade chytá ma dnes,
čakali by ma milióny míľ.

Vlak zmizol v krajine,
ako je tu ticho.
Zmizol tak nevinne,
až ma pri srdci pichlo.

Nedostala som správu,
tak som ju čakala,
sadnem si na trávu,
žeby som plakala ?

Správy už niesu v móde,
ako ju mám poslať?
Zapriahnem kone-postavím lode,
ale on ju musí dostať.