Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality
Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.

Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.

A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.

Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.

Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.

Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.

Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.

No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.

To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.

Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.

No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.

No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.

Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.

Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.

Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.

Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.

Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.

Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.

Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.

PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Otupenosť más!
Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti. Ide o úryvok z jeho rozhovoru, zverejneného v časopise Život č.31/2013:

Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?

Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.

Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom...

Odpoveď: ...ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.

Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.

Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!

No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!

Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia - toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.

Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.

Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.

Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.

Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.

Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným.

V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.

Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.

A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.

Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej.

Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.

Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napíňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.

Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.

Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.

Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.

Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ako určujú myšlienky náš osud
Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť.

Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol.

U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie.

Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie.

Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia.

No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne.

Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu.

Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie.

Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia.

Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá.

Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on.

A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu.

Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo.

A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným.

Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným?

Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými.

Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše.

Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy!

A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi.

Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu.

V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia.

Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho.

Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel.

skazenosť sveta
Je ťažké žiť vo svete plnom faloše, klamstvá, vo svete kde kamarát kamaráta ohovára, nepomôžu si navzájom. Rodina nedrží pri sebe, tak ako kedysi, súrodenci si nevedia prísť na meno. Je to normálne? Kde sa vytratil všetka láska ako bola kedysi, prečo nemôžu byť ľudia k sebe takí, ako boli kedysi?
Každé ráno vstávam a premýšľam, čo mi nový deň prinesie, či mi prinesie potešenie, alebo iba ďalšiu bolesť. Žijem vo svete, kde krása je make-up, vychudnutá postava, módne oblečenie, vyžehlené vlasy, nikto však nepozerá na vnútro, na to, aký človek ozaj je, ale prečo?
Muži berú ženy ako svoju korisť, ako objekt ich sexuálnych túžob, uspokojenie si svojej potreby, nevážia si ženy, zametajú s nimi. Na druhej strane si ženy nevážia samy seba. Spávajú s chlapmi za peniaze, alebo za značkové oblečenie, autíčko, drahé dovolenky. Nevadí im ak ich muž bije, no čo už. Hlavne, že budú mať novú kabelku, topánky.
Ďalej tu máme ľudí, ktorých životným poslaním je ohováranie a pretvárka. Tvária sa, že sú s každým kamaráti a pritom ich za chrbtom poohovárajú riadne, ale neuvedomujú si, že na to sa im raz príde, a všetko sa im vráti.
O zlých vzťahoch v rodinách, nemusím ani hovoriť, určite niečo podobné aj vy máte v rodine. Ak nie, tak patríte k málo šťastlivcom, ktorí takéto problémy nemajú.
Veľmi často sa stretávam s lenivosťou ľudí a hlavne študentov. Nechce sa im učiť, všetko si nechávajú na poslednú chvíľu ak si to vôbec pozrú a ohodnotenie ich práce zlou známkou samozrejme nepripisujú im, lebo ich príprava bola dostatočná!
Vulgárnosť, opilstvo, drogy nezasahujú už len starších ľudí. Týmto pokušeniam podliehajú stále mladší a mladší ľudia, ale prečo?
Pretože to vidia od iných, bez žiadneho problému sa tieto veci môžu robiť na verejnosť, dokonca aj sex na verejnosti nie je žiadnym prekvapením. Nedokážem pochopiť, ako na niektorých programoch v televízii môže ísť porno od rána do večera, čo keď si to zapnú deti? No už isto si viete domyslieť, čo z nich vyrastie! Ale za to si už môžeme sami aká je spoločnosť teraz, sami to nechávame propagovať kde sa dá, a ukazovať to aj malým deťom, samozrejme, že to budú chcieť vyskúšať.
Ak však patríte k tým málom ľuďom, čo sa na tomto svete trápia, pretože nechápu dnešnú dobu a skazenosť ľudí, a prajú si radšej koniec sveta ako toto, tak potom vitajte v klube...

Každý iný, všetci rovní
Na svete sú miliardy ľudí, rôznych rás, národností, sexuálnej orientácie, vierovyznaní... Každý človek je niečím iný - originálny, výnimočný. Je to až neuveriteľné, že hoci je na svete toľko ľudí, tak všetci vyzerajú inak, majú rôzne hlasy, postavy, mimiku tváre, chôdzu, farbu očí, vlasov... Aj keby sme človeka nevideli jasne, ale iba obrys, tak by sme vedeli ľahko podľa niektorých znakov určiť o akú osobu ide.
Ľudia, dá sa povedať, že sa môžu členiť podľa rás. Poznáme bielu, čiernu a žltú. Hoci sú si všetky rasy rovné a nie je medzi nimi žiadny rozdiel vznikajú často utláčania a rôzne znaky diskriminácie medzi rasami. Je smutné, že si niektorí ľudia neuvedomujú rovnosť a vybíjajú si svoju zlosť, alebo chcú len upútať pozornosť tým, že na niekoho psychicky, no často aj fyzicky útočia.
Poznáme to už v školách. Tichí, snaživí žiaci bývajú často odstrkovaní, urážaní, je to pre závisť, alebo z prostredia v ktorom bývajú prípadne kvôli prostrediu, v ktorom vyrastajú?
Dnes už malé deti sa posmievajú iným deťom, pre ich oblečenie, ráčkovanie a rôzne veci, ktoré im rodičia nemôžu kúpiť a preto ich nemajú alebo ich majú lacnejšie ako ostatné deti, alebo sú to aj rôzne psychické, či fyzické choroby, vďaka ktorým sa odlišujú od iných detí. Podľa mňa, nech sa líšime rôznymi znakmi od seba, by nemala medzi nami vznikať nevraživosť. Pred Bohom sme si predsa všetci rovní, a keď som sa dostala k Bohu tu je jeden z ďalších kameňov úrazu.
Ľudia sa niekedy doslova aj zabíjajú preto, lebo majú rôzne náboženské presvedčenia. Nedokážem pochopiť prečo nemôže každý veriť tomu čomu chce? Prečo niektorí ľudia vnucujú svoje názory a odsudzujú druhých ľudí preto, za čo ani nemôžu? Každý je vychovávaný a inej viere, v iných presvedčeniach a preto nemá žiadny význam ho od toho odhovárať.
Ďalší dosť veľký problém, ktorý by som mohla nazvať aj celosvetový je sexuálna orientácia. V dnešnej dobe to už nie je síce brané, tak ako v minulosti, ale aj tak často spoloč-nosť odmieta a vyhýba sa ľuďom, ktorí sú podľa nich iní. Ja osobne to nechápem a neviem prečo sú odsudzovaní a mali by sa hanbiť za to akí sú. Každý má právo na vlastné rozhodnu-tia, na svoj vlastný život. Keby to bolo na mne, tak by som registrované manželstvá hneď povolila aj na Slovensku. Každý má právo na slobodné rozhodnutia a byť šťastný, tak prečo takýchto ľudí obmedzovať? Prečo ich nútiť, aby boli niekto iní ako naozaj sú?
Takýchto problémov prečo sa ľudia nemajú radi, prečo si ubližujú, prečo sú časté psy-chické a fyzické týrania medzi nimi by som ich mohla menovať mnoho a dobre viem, že to nezmením a že sa to ani nikdy nezmení pokiaľ budú na svete ľudia, ktorí nedokážu pochopiť rovnosť ľudí, ich práva, záujmy, kým nepochopia, že ľudia, ktorých často odvrhujú, ktorými opovrhujú môžu byť omnoho lepší ako sú oni.
Preto nechápem ani nadraďovanie sa jednej rasy nad druhú. Áno, je pravda, že sme inej farby, je pravda, že sa odlišujeme typickými znakmi, ktoré ma každá rasa iné, ale to nie je povolenie na ubližovanie iným, len preto, že sú iní! Zamyslime sa niekedy nad tým.
Na internete som videla veľmi výstižný a dobrý obrázok, presne k tejto téme. Boli tam vedľa seba dve kostry. Jedna bola černocha a druhá bola belocha. Takmer vôbec nebolo vi-dieť rozdiel medzi oboma kostrami. Tým sa pekne ukázalo, že hoci sa rozlišujeme základ máme rovnaký. To by si podľa mňa malo uvedomiť viac ľudí, hlavne tí, čo ubližujú ostatným.
Na záver by som chcela iba pripomenúť, že všetci skončíme rovnako. Buď budeme, ako sú veriaci, tak isto aj ja, presvedčení, že budeme v nebi, alebo v pekle, tam sa už nebude prihliadať, či sme bohatí a pekní. Tam bude vidno iba našu vnútornú krásu a preto žime tak, aby sme sa nemuseli za seba hanbiť, aby sme boli na seba pyšný a aby naši kamaráti boli hrdí na to, že majú takých kamarátov ako sme my. Neodsudzujme druhých za to, že nespĺňajú naše predstavy o dokonalom výzore, niekedy zdanie ozaj klame. Ten punkáč zo susedstva čo chodí na učňovku je možno omnoho viac citlivý, rozumnejší a slušnejší ako ten chlapec čo chodí na gymnázium a je vždy pekne upravený. Najprv spoznajme človeka predtým ako ho odsúdime a nesúďme ho hlavne podľa rečí druhých! Dobre vieme, že ľudia v dnešnej dobe si závistliví.

skazenosť sveta
Bol podvečer a ja som išla v autobuse domov od mojej lásky. Všetko bolo ako vždy, sedela som unudená, lebo cesta zasa dlho trvala, autobus išiel cez všetky okolité dedinky, tak kým som sa dostala domov to trvalo takmer hodinu. Dala som si do uší slúchadlá a počúvala radšej hudbu, ale aj v tom mobile mi hrali len samé zlé pesničky, ktoré mi na nálade veru nepridávali.
Dobrý pocit, alebo radosť z toho, že idem od svojej lásky som veru nemala, neviem prečo, čím ďalej tým viac, mi spôsoboval všetko, len nie radosť, tá to veru nebola. Nevedela som čím to je, ale moja naivita mi stále hovorila, že bude dobre, že sa ľúbime, že láska všetko zdolá.
Blúdila som pohľadom po autobuse, nech myslím už konečne na niečo iné, pozorovala som ľudí, čo robia, ako sa tvária, a v tom som zbadala jedného chalana, ktorý ma neviem z akého dôvodu neskutočne zaujal. Musela som sa stále dívať iba naňho, moje oči sa od neho nechceli odtrhnúť, bolo mi to už až nesmierne trápne, dívať sa na úplne cudzieho chalana, keď som mala vlastného, ale niečo ma nútilo, niečo vo mne, bolo to silnejšie ako ja.
Nič iné som nerobila iba rozmýšľala, kto to môže byť? Žeby bol nový a sa prisťahoval? Kde asi tak vystúpi? Nejde na nejakú návštevu, oslavu? Tajne som dúfala, že bude v autobuse čo najdlhšie, nech si ho môže popozerať zo všetkých strán.
A zrazu sa otočil, všimol si môj pohľad, traapááás, to bolo prvé čo ma napadlo. Začal sa aj on viac na mňa pozerať, často, asi mu to bolo nepríjemné a zrazu vystúpil, ale dal sa na druhú stranu cesty a ešte sa za mnou obzrel. Tak som sa predsa páčila aj ja jemu.
S dobrým pocitom som už ďalej išla domov. Nemohla som si však z hlavy vyhodiť toho neznámeho, ktorého som stretla v autobuse. Myslela som naňho celý čas, až sa mi to nepáčilo, veď to nie je normálne, vidieť niekoho chvíľu a tak naňho myslieť. Večer sa mi dokonca o ňom aj snívalo, bola som už úplne zmätená, čo sa to so mnou robí?
Ďalší deň som ešte naňho myslela, rozmýšľala kto to môže byť, ale neskôr som si povedala, že to nemá význam pátrať nad niekým a že lásky na prvý pohľad aj tak nevychádzajú, tak som sa opäť vrátila k mysleniu na moju lásku a problémy s ňou.
Hádky sa čím ďalej tým stupňovali, zvyčajne boli vždy iba pre nejaké malichernosti, trápila som sa celé dni, preplakala celé noci. Opäť som došla iba k záveru, že pravá láska neexistuje, alebo to nie je nič pre mňa.
Jedného dňa sa už hádky tak vyostrili, že došlo k najhoršiemu, k rozchodu! Neviem prečo, ale už som neplakala, neľutovala som to tak ako som čakala, práve naopak, odľahlo mi. Možno to bolo tým, že v poslednom čase som okrem plaču a sebatrýznenia nemala nič iné na práci a keď to odišlo, konečne som mala pocit pokoja, spokojnosti.
Dni, týždne a postupne aj mesiace samoty mi celkom vyhovovali a zvykla som si na ne dokonca až tak, že som si nedokázala predstaviť vzťah s niekým, že by som sa musela niekomu spovedať, nepripadalo do úvahy. Jediné čo som potrebovala bol fakt dobrý kamarát, ktorý by ma vždy podržal, bol by tu pre mňa 24 hodín denne a mohla sa naňho hoci kedy s hocičím obrátiť aj keby som volala o 2 ráno. Ale ako niekoho takého nájsť?
Začala som teda chodiť viac na sociálne siete, že by som niekoho našla aspoň na spríjemnenie voľného času, vyplnenie. Spoznala som tam veľa nových ľudí, ale keď mám pravdu povedať, žiadny z nich ma dostatočne nezaujal. Väčšine chalanov tam šlo iba o jedno a nemusím ani hovoriť čo. No a zrazu ako som sa tak preklikávala som našla toho môjho neznámeho z autobusu. Rozmýšľala som, napísať? Nenapísať? Tak som to teda skúsila, no dlho mi nik nepísal, žiadna odpoveď nechodila, tak som už strácala nádej o nejaký kontakt s ním.
No však keď som sa o dlhší čas znovu prihlásila našla som si správu a všimla, že je prihlásený, naša konverzácia sa začala rozširovať a dohodlo sa aj osobné stretnutie čo ma neskutočne potešilo. Moja platonická láska možno už nebude platonická. Celý týždeň som nič nerobila iba som sa tešila na stretnutie s mojím neznámym, ktorý už aj mal meno – Stano.
Keď nakoniec došlo k stretnutiu nemohla som tomu uveriť, bol presne taký istý ako som si ho pred tými 3 rokmi zapamätala. Prišiel po mňa na aute a chcel, aby som vymyslela program kde pôjdeme, no mňa však nič nenapadlo, tak sme skočili do jeho chalupy čo má u nás na dedine. Tam sme sa rozprávali do noci, o veciach bežných zo života a potom som šla domov, lebo sme obaja ráno vstávali do práce.
Všimla som si však, že má napísané, že je vo vzťahu s jedným dievčaťom, nedalo mi to, a musela som sa ho na to spýtať. To čo mi povedal, som vôbec nečakala. Tvrdil, že dievča má, ale že ho neľúbi, a keďže sú spolu dlho, je to ťažké sa rozísť. Nevadilo mi to, lebo som nechcela byť s ním nič viac ako kamarátka.
No však už pri druhom raze čo sme boli spolu vonku, sa to trošku zvrtlo. Povedal, že spolu nechodia, že len udržujú fyzický kontakt a začali sme sa bozkávať, no keďže som musela ísť už domov, tak to dlho netrvalo.
Tretí raz čo sme boli spolu vonku sa stalo niečo, čo som urobila asi prvý krát. Vášnivé bozkávanie prešlo ku krásnemu milovaniu. Páčilo sa mi to asi prvý krát, ani som to neľutovala, nechápem doteraz ako som to mohla urobiť. Išli sme spolu vonku ešte raz, posledný krát, urobili sme poriadok okolo jeho chalúpky a potom sme sa presunuli s vínkom dovnútra, kde sme to zakončili ako minule, ale vtedy sa stalo niečo, čo všetko zmenilo.
Zavolala mu jeho priateľka, s ktorou už dávno nemal nič mať. Prvý krát ju nezdvihol, až na druhý krát. potom mu aj písala ako ho veľmi ľúbi, bolo mi to tak všetko strašne ľúto. Bolo mi ľúto mojej naivity. Myslela som si, že z takého niečoho som už dávno vyrástla!
Prerušila som s ním kontakt, a už som ho nikdy nechcela vidieť, no však o mesiac som zistila, že vidieť sa s ním je povinnosť. Bývalo mi ráno zle, o meškajúcej menštruácii ani nehovorím. Urobila som si test a stalo sa to najhoršie. Áno, bola som tehotná. Nevedela som, či plakať, alebo sa smiať, jedno aj druhé by bolo na svojom mieste, zavolala som mu, skočili sme vonku. Keď som mu to povedala bol najprv zaskočený, potom potešený, zdvihol ma na ruky a radoval sa, no ja som mala v sebe všetko okrem radosti! Na ďalší deň som skočila z mosta, chcela som ukončiť, ten podľa mňa už môj nezmyselný život. Keď sa to Lukáš dozvedel tak to napálil v plnej rýchlosti do stĺpu, namieste bol mŕtvy. A ja? Ja som to ako zázrakom prežila a teraz som na vozíčku a plačem nad tým, ako som si pokazila život a ako som dvoch ľudí oň pripravila...

Ak ho milujes, nechaj ho ísť...ak aj on miluje teba,
tak sa vráti.

Keď niekoho milujes,daj mu volnost a priestor...ked sa ti vrati,je tvoj.....ked nie,tak nikdy tvoj nebol.....

Ako nešťastný je ten, čo musí v diaľke stáť, a človeka, ktorého miluje nemôže mať a pery jeho bozkávať...

Vieš, kedy pochopíš, že si mal niekoho veľmi rád? Asi vtedy, keď ho stratíš. Ja som ťa stratila a teraz ľutujem.