Odišla som, hoci som mala ostať.
Život nám prideľuje do cesty mnoho skúšok. Sú dni, keď ti patrí celý svet. Keď sa zobudíš, máš vedľa seba osobu, ktorá ti povie: „Dobré ránko, láska.“ Ty sa cítiš taký naplnený, naladený na tú správnu notu a máš chuť ísť plnou parou vpred, a to na sto percent. Keď sa pri raňajkách pozrieš von oknom, premýšľaš nad tým, ako ti je fajn. Slnečné lúče ti rovno do tváre svietia, ale tebe to nevadí, pretože ťa to napĺňa energiou.
Aj Janka poznala tie dni. No v poslednom čase netuší a nemá poňatia aké to je. Pred pár rokmi, keď mala iba šestnásť, zomrel jej milovaný človek. Bol to jej dedko. Ale pre ňu to nebol len starý otec, ale ten najlepší dedko na svete. Uňho vždy našla pochopenie a pohladenie, keď nemala za kým ísť. Bol to jej anjel strážny. Odvtedy ako začala chodiť na strednú školu, presťahovala sa k starým rodičom. Oni boli jej záchranný bod. Janka si uvedomovala, že raz sa naplní ten čas...
Neskutočne sa bála toho momentu. Nevedela si predstaviť život bez tej osoby. No vedela, že sa blíži ten čas. Vtedy, keď to najmenej čakala, to prišlo. Vedela, že má rakovinu, ktorá je rozšírená. Metastázy boli až veľmi rozsiahle. No nebrala to až tak vážne.
28.10.2011 zavolali Jankinej mame z nemocnice. Lekár s hrčkou v krku začal: „Dobrý deň, pri telefóne pani Ivčičová?“ Dagmar s trasľavým hlasom odpovedala: „Áno, dobrý deň, Stalo sa niečo?“ „Pani Ivčičová, je mi to nesmierne ľúto, ale dnes ráno váš pán otec skonal.“
Dagmar nevnímala už žiadne slová. Premohli ju emócie. Janka stála pri Dagmar a rovnako ju premohli emócie. Iba plakala a plakala. Nemohla prestať. Nechcela veriť vlastným ušiam. Prečo on? Prečo sa zlé veci dejú dobrým ľuďom? Od toho momentu sa jej oči zahmleli. Jej svet sa ponoril do temnoty. Už viac nevidela svetelné lúče ale iba tmavé nebo. Už viac nevidela to svetlo, ktoré jej dodávalo silu a chuť do života. Už nikdy viac nikto nezaplní to prázdne miesto. Ako tak čas ubiehal, Janka nevnímala okolitý svet. Nevnímala nič. Do školy chodila ako človek bez duše. Sem-tam sa učila, ale veľmi ju to nezaujímalo, čo sa s ňou bude diať. Učitelia sa do nej vkuse navážali, mali otrasné poznámky na jej adresu ale jej to bolo úplne jedno. Janka to ani doma nemala ružové. Jej rodičia sa neustále hádali aj napriek okolnostiam.
„Ty nechápeš, že sa mi hnusíš? Nechytaj ma!“ kričala Dagmar. „Ale ja te lúbim Dagmarko, prosím ta nebud nepríjemná.“ S ľútosťou jej odpovedal Iľia. „Ja už s tebou nechcem žiť, v pondelok podám návrh o rozvod!“
Tak aj bolo. Akoby toho nebolo dosť. Janka to nebrala do úvahy. Určite to bola len obyčajná hádka. Veľa krát sa jej mama takto vyhrážala otcovi. Tento krát to však spravila.
17.5.2012 sa konalo na okresnom súde pojednávanie. „Prítomní vstaňte, vypočujte si rozsudok v mene Slovenskej republiky. Toto manželstvo súd rozvádza. Súd má za preukázané, že manželstvo je rozvrátene. Maloletá Janka Ivčičová je zverená do opatery matky. Vyživovacie povinnosti na maloletú musí otec Iľia Ivčič mesačne platiť sumou 150 eur ku 15 dňu v mesiaci. Na tento rozsudok nie je možné sa odvolať. Súd sa skončil, môžete odísť,“ riekol sudca.
Janka si myslela, že bude dobre. Vnútri dúfala, že sa zlo obráti na dobro. Nebolo to tak. Už nežije v tej rozprávke ako predtým. Sedela v aute a slzy jej stekali po tvári. Videla ako jej otec vychádza zo súdu. Ešte nikdy predtým nevidela taký smútok, ktorý z neho sršal. Bol zúfalý a poznačený životom. Došlo jej ho ľúto. Ešte viac plakala. Neskôr nastúpila jej mama do auta a odišli domov. Bez otca. Janka videla na mame, že jej to nie je úplne jedno ale videla aj úľavu. Každý človek robí chyby. Aj jej otec robil. No v tú chvíľu na to nemyslela. Myslela iba na to, že jej otec už nikdy nedá pusu mame, už nikdy nepôjdu spolu na výlet či dovolenku, nebudú sa deliť o spoločný domov. „Už nikdy nebudeme kompletná rodina,“ vzdychla Janka.
Niet cesty späť. „Budeme patriť medzi tie rodiny, ktoré sú rozbité,“ myslela si v duchu. Janka bola na to hrdá, že má úplnú rodinu. No viac už to povedať nemôže...
Predtým ako Janke umrel dedko, spoznala toho najúžasnejšieho chlapca pod slnkom. Damiána. Zamilovala sa doň ho a on jej lásku viacnásobne opätoval. Bol s ňou v tom najhoršom a vždy stál pri nej. Musel, inak by tie okolnosti nezvládla. Damián bol jediný človek, ktorý dodával silu napredovať Janke v živote. Keď nevládala, pomohol jej vstať. Blížili sa vianočné sviatky. Janka ich mala rada aj nemala. A to je z jedného hľadiska. V tie dni sa hrali všetci, na to čo nie sú. Hriešnici sa chceli zrazu stať tými najlepšími ľuďmi.
Bol štedrý večer. Z kuchyne sa do Jankinej izby, pomaličky cez malú škárku po dverami, vkrádala vôňa kapra a šošovicovej polievky. V televízií bežali tie každoročné 500-krát pozreté filmy a rozprávky. Janka sa chystala. Večera už bola na stole. Len Janke tam niečo chýbalo. Nebolo to niečo. Bol to jej dedko a jej otec. Pri modlení skrývala slzy. Nemohla to preukázať. Bola silná. Dojedli a pobrali sa do obývačky otvárať darčeky. Len dva ostali nerozbalené. Janka vedela, ktoré...
Jankina mama si našla priateľa. Bola to jej stará „láska.“ Brala to na to, že je mladá a poznačená životom, celkom fajn. Podporovala mamu v tom aj keď sa jej to veľmi nepáčilo. Nemala na výber. Musela prijať život tak, ako jej osud nariadil. Janka bola nedočkavá. Počítala minúty, kedy sa konečne stretne so svojou láskou. Dohodla sa s ním, že k nim príde. Prišla k nim, zavládla tam vianočná atmosféra v kruhu rodiny. Nerozbitej. Chvíľu na to myslela, ale Damián bol vtedy dôležitejší ako myšlienky. Užívali si dni strávené spolu. Nič nebolo podstatnejšie. Damián musel odcestovať za rodinou do Nitry. Janka bola z toho smutná, ale vedela, že onedlho budú opäť ruka v ruke. Keďže nemohla Janka prespať u Damiána, zavolala mame.
„Ahoj mami, počuj Damián ide preč za rodinou, tak dneska prídem domov. Dobre?“
„No to teda nie! Ja som si spravila plány! Neprídeš domov!“ kričala Dagmar.
„To myslíš vážne? Ako ja nemôžem prísť domov?“ odpovedala nahnevane Janka.
Janka mame zložila. Už ju nemohla počúvať. Hnusilo sa jej slovo za slovom. Čo sa jej stalo? Ako mi toto vlastná mama môže povedať? Nechápala. Už nechápala ničomu. Nevedela nič prijať. Ale jedno vedela. Nemôže tu už viac ostať. Zbalí si veci a pôjde preč. Ďaleko od tohto bláznovstva.
„Láska ja viem, že to bude ťažké ale prosím ťa, ja už tu nemôžem a nechcem ostať. Prosím ťa, poď so mnou,“ nariekala a prosila Damiána.
„Ňufi, pre teba všetko. Príď o siedmej,“ odpovedal Damián.
Janka bez váhania opustila to, na čo by predtým nedala dopustiť. Nepremýšľala nad rodinou, školou a pod. Premýšľala nad novým životom. Od začiatku. Iba ona a Damián. To bola jej priorita.
