...Bolo po polnoci ...
Z pier leje sa ti vosk.
si prelud čo ma tak zvádza,
taký žiarivý v sebe sám skvost,
ktorý prikrýva rokov sadza.

Vtápaš sa v utrpení,
ktoré samo v tebe pramení,
nie náhodou z tvojej viny!
Ukladám ťa za rám do tajnej vitríny.

Nazrel si nechtiac za oponu,
a uvidel tam ju, zradu.!
Nechcel si ju, nestál o ňu,
no zrada prišla krvilačne zo zadu.

Hompáľam sa na ostrom hrote,
s krvou na pere, bojujem o prežitie.
Premýšľajúc o stratenom živote,
viac pritlačím srdce na ostrom štíte.

Sebazáchova akosi utiekla z kostí,
nechala ma stým najmenším ideálom.
Ticho ako starec v uvzatosti ,
som na svojom pohrebisku večnom a stálom.