Kvietok, kvietok sivastý
Kvietok, kvietok sivastý
vyrozprávaj nam osud tvoj tragický.
Osud to nemilosrdný
krvi vonou zapáchajúci.
Tvoje srdce po nezištnej láske túžilo,
no len trpké slzy a vpíjajúce sa rany okúsilo.
Len Boh videl bolest tvoju nemiznúcu,
Len Boh videl dusu tvoju umierajúcu.
V jeden den Boží, tak neskutočne prenádherný,
priletel k tebe anjel tvoj vytúžený.
Tvoje mladé srdce radostou plesalo,
že aká pekelná krutost ta čaká, žial nevedelo.
Kvietok, Kvietok sivastý
kedysi anjelsky ružový.
Mínali sa dni i hodiny
a s tvojim anjelom ste si ody na lásku vyspevovali.
Slnko vas svojimi radostnými lucami objímalo,
a azúrové nebo jediným svedkom vasej lásky bolo.
Kvietok, kvietok sivastý
nevedel aký to diabol skrývajuci sa za masku úprimnosti ho raní.
Anjel sluboval sluby nedodržatelné,
kvietku srdce omámujuce.
Veril kvietok, veril naivne
zaslepený srdcom svojim nemožne.
No den osudný príst musel,
pretože odtat perlu lásky, to bol jeho úmysel.
V ten den osudný akoby sa Slnko stratilo,
a dázd lial sprisahanecky ba i zufalo.
Kvietok osamotený cakal na pustej luke slubov,
cakal na zmysel svojho zivota no on zabudol.
Zabudol na dni, ktoré mu kvietok nezistne zasvetil,
zabudol, že on bol jediný, ktorý diablovi vernu lasku zasvetil.
Kvietok casom pochopil,
ked diabol nechodil.
Bezducho stal na opustenej luke,
zrazu zacítilo na svojich perách niečo horké, niečo trpké.
Dazd to nebol, to slzy sa ronili,
bez prestania, bez stipky milosrdnosti.
Kvietok, kvietok co sa s tebou deje?
Kde sa stratila tvoja perletová farba nadeje?
Dazd v úlohe horucich pekiel posol,
zmýval dusu kvietku tak kruto ako len mohol.
Kvietok, kvietok opustený zronený bezduchý
teraz si okusil sveta zial i ked nechcený.
Kvietok sivastý pomalicky svoje lupene strácalo
nic, co by jeho srdce zachránilo nic také uz nejestvovalo.
Boh sa nad nim zlutoval,
kvietok do svojho láskavého nárucia prial.
Vtedy kvietok pochopil,
že do Slnka sa mal zalubit.