Žena
Uzrela svet ako nevinnosť,
do doby kde bičuje pýcha a zlosť.
Krásou podobná nočnému nebu,
nevediac,ku ktorému sa jej život bude plaviť brehu.

Lúče jej očí hrejú dni,
úsmev jej pier uspáva sladké sny.
Zvon tela tĺčie za lásku,
do duše ryjú spomienky otázku.

Žena akého si mena?
Viem...Si izba plná kvetín, nie len prázdna stena...

Si jemnosť lupeňov ruže,
si krása vodopádu skalou keď sa kĺže.
Si nežnosť detského pohladenia,
si tajomstvo pokladu a jeho odhalenia.
Si túžba milencov,
si nádej obrátenia sa blúdnych slov.

Keby sny vraveli, prosili by vari,
nerozplyň sa anjel...ako voda do hmly-vodnej pary.
Možno je pre teba iba tichou spomienkou,
chceš ňou prejsť a skončiť s touto hrou.

V ňom si však bytosť veľkej krásy,
každú noc jej tak hladiť zamatové vlasy.
Napísala jeho životu názov novej kapitoly...
Znie: Žiaden pocit neba nie je chorý...