skazenosť sveta
Bol podvečer a ja som išla v autobuse domov od mojej lásky. Všetko bolo ako vždy, sedela som unudená, lebo cesta zasa dlho trvala, autobus išiel cez všetky okolité dedinky, tak kým som sa dostala domov to trvalo takmer hodinu. Dala som si do uší slúchadlá a počúvala radšej hudbu, ale aj v tom mobile mi hrali len samé zlé pesničky, ktoré mi na nálade veru nepridávali.
Dobrý pocit, alebo radosť z toho, že idem od svojej lásky som veru nemala, neviem prečo, čím ďalej tým viac, mi spôsoboval všetko, len nie radosť, tá to veru nebola. Nevedela som čím to je, ale moja naivita mi stále hovorila, že bude dobre, že sa ľúbime, že láska všetko zdolá.
Blúdila som pohľadom po autobuse, nech myslím už konečne na niečo iné, pozorovala som ľudí, čo robia, ako sa tvária, a v tom som zbadala jedného chalana, ktorý ma neviem z akého dôvodu neskutočne zaujal. Musela som sa stále dívať iba naňho, moje oči sa od neho nechceli odtrhnúť, bolo mi to už až nesmierne trápne, dívať sa na úplne cudzieho chalana, keď som mala vlastného, ale niečo ma nútilo, niečo vo mne, bolo to silnejšie ako ja.
Nič iné som nerobila iba rozmýšľala, kto to môže byť? Žeby bol nový a sa prisťahoval? Kde asi tak vystúpi? Nejde na nejakú návštevu, oslavu? Tajne som dúfala, že bude v autobuse čo najdlhšie, nech si ho môže popozerať zo všetkých strán.
A zrazu sa otočil, všimol si môj pohľad, traapááás, to bolo prvé čo ma napadlo. Začal sa aj on viac na mňa pozerať, často, asi mu to bolo nepríjemné a zrazu vystúpil, ale dal sa na druhú stranu cesty a ešte sa za mnou obzrel. Tak som sa predsa páčila aj ja jemu.
S dobrým pocitom som už ďalej išla domov. Nemohla som si však z hlavy vyhodiť toho neznámeho, ktorého som stretla v autobuse. Myslela som naňho celý čas, až sa mi to nepáčilo, veď to nie je normálne, vidieť niekoho chvíľu a tak naňho myslieť. Večer sa mi dokonca o ňom aj snívalo, bola som už úplne zmätená, čo sa to so mnou robí?
Ďalší deň som ešte naňho myslela, rozmýšľala kto to môže byť, ale neskôr som si povedala, že to nemá význam pátrať nad niekým a že lásky na prvý pohľad aj tak nevychádzajú, tak som sa opäť vrátila k mysleniu na moju lásku a problémy s ňou.
Hádky sa čím ďalej tým stupňovali, zvyčajne boli vždy iba pre nejaké malichernosti, trápila som sa celé dni, preplakala celé noci. Opäť som došla iba k záveru, že pravá láska neexistuje, alebo to nie je nič pre mňa.
Jedného dňa sa už hádky tak vyostrili, že došlo k najhoršiemu, k rozchodu! Neviem prečo, ale už som neplakala, neľutovala som to tak ako som čakala, práve naopak, odľahlo mi. Možno to bolo tým, že v poslednom čase som okrem plaču a sebatrýznenia nemala nič iné na práci a keď to odišlo, konečne som mala pocit pokoja, spokojnosti.
Dni, týždne a postupne aj mesiace samoty mi celkom vyhovovali a zvykla som si na ne dokonca až tak, že som si nedokázala predstaviť vzťah s niekým, že by som sa musela niekomu spovedať, nepripadalo do úvahy. Jediné čo som potrebovala bol fakt dobrý kamarát, ktorý by ma vždy podržal, bol by tu pre mňa 24 hodín denne a mohla sa naňho hoci kedy s hocičím obrátiť aj keby som volala o 2 ráno. Ale ako niekoho takého nájsť?
Začala som teda chodiť viac na sociálne siete, že by som niekoho našla aspoň na spríjemnenie voľného času, vyplnenie. Spoznala som tam veľa nových ľudí, ale keď mám pravdu povedať, žiadny z nich ma dostatočne nezaujal. Väčšine chalanov tam šlo iba o jedno a nemusím ani hovoriť čo. No a zrazu ako som sa tak preklikávala som našla toho môjho neznámeho z autobusu. Rozmýšľala som, napísať? Nenapísať? Tak som to teda skúsila, no dlho mi nik nepísal, žiadna odpoveď nechodila, tak som už strácala nádej o nejaký kontakt s ním.
No však keď som sa o dlhší čas znovu prihlásila našla som si správu a všimla, že je prihlásený, naša konverzácia sa začala rozširovať a dohodlo sa aj osobné stretnutie čo ma neskutočne potešilo. Moja platonická láska možno už nebude platonická. Celý týždeň som nič nerobila iba som sa tešila na stretnutie s mojím neznámym, ktorý už aj mal meno – Stano.
Keď nakoniec došlo k stretnutiu nemohla som tomu uveriť, bol presne taký istý ako som si ho pred tými 3 rokmi zapamätala. Prišiel po mňa na aute a chcel, aby som vymyslela program kde pôjdeme, no mňa však nič nenapadlo, tak sme skočili do jeho chalupy čo má u nás na dedine. Tam sme sa rozprávali do noci, o veciach bežných zo života a potom som šla domov, lebo sme obaja ráno vstávali do práce.
Všimla som si však, že má napísané, že je vo vzťahu s jedným dievčaťom, nedalo mi to, a musela som sa ho na to spýtať. To čo mi povedal, som vôbec nečakala. Tvrdil, že dievča má, ale že ho neľúbi, a keďže sú spolu dlho, je to ťažké sa rozísť. Nevadilo mi to, lebo som nechcela byť s ním nič viac ako kamarátka.
No však už pri druhom raze čo sme boli spolu vonku, sa to trošku zvrtlo. Povedal, že spolu nechodia, že len udržujú fyzický kontakt a začali sme sa bozkávať, no keďže som musela ísť už domov, tak to dlho netrvalo.
Tretí raz čo sme boli spolu vonku sa stalo niečo, čo som urobila asi prvý krát. Vášnivé bozkávanie prešlo ku krásnemu milovaniu. Páčilo sa mi to asi prvý krát, ani som to neľutovala, nechápem doteraz ako som to mohla urobiť. Išli sme spolu vonku ešte raz, posledný krát, urobili sme poriadok okolo jeho chalúpky a potom sme sa presunuli s vínkom dovnútra, kde sme to zakončili ako minule, ale vtedy sa stalo niečo, čo všetko zmenilo.
Zavolala mu jeho priateľka, s ktorou už dávno nemal nič mať. Prvý krát ju nezdvihol, až na druhý krát. potom mu aj písala ako ho veľmi ľúbi, bolo mi to tak všetko strašne ľúto. Bolo mi ľúto mojej naivity. Myslela som si, že z takého niečoho som už dávno vyrástla!
Prerušila som s ním kontakt, a už som ho nikdy nechcela vidieť, no však o mesiac som zistila, že vidieť sa s ním je povinnosť. Bývalo mi ráno zle, o meškajúcej menštruácii ani nehovorím. Urobila som si test a stalo sa to najhoršie. Áno, bola som tehotná. Nevedela som, či plakať, alebo sa smiať, jedno aj druhé by bolo na svojom mieste, zavolala som mu, skočili sme vonku. Keď som mu to povedala bol najprv zaskočený, potom potešený, zdvihol ma na ruky a radoval sa, no ja som mala v sebe všetko okrem radosti! Na ďalší deň som skočila z mosta, chcela som ukončiť, ten podľa mňa už môj nezmyselný život. Keď sa to Lukáš dozvedel tak to napálil v plnej rýchlosti do stĺpu, namieste bol mŕtvy. A ja? Ja som to ako zázrakom prežila a teraz som na vozíčku a plačem nad tým, ako som si pokazila život a ako som dvoch ľudí oň pripravila...