Komentáre k
To nešťastné šťastie
ONA si deň, keď sa rozlúčila s NÍM bude pamätať až do smrti. Stáli v hlučnej stanici, kam práve dorazil jeho vlak.Pevne ju stisol v náručí, pobozkal a zašepkal jej do vlasov: "Sľúb mi, že na mňa počkáš!" Ona chcela prikývnuť, ale namiesto toho sa jej z oka vykotúľala horká slza a pristála na jeho vojenskej uniforme. Mal ísť do Lýbie na vojnu. Strojvodca zapískal, aby dal znamenie, že vlak môže odísť. On jej pomaly pustil ruky a naskočil do zatvárajúcich sa dverí. Oa si viac z toho dňa nepamätala. Prvé týždne boli pre ňu hrozné. Celý čas len sedela v kresle zabalená v deke a popíjala kávu, alebo čaj. Občas ju navštívili kamaráti, ale rýchlo ich odohnala preč.Chcela byť sama a utápať sa v spomienkach na krásne chvíle, ktoré s ním zažila. Po mesiaci sa nechala mamou donútiť na krátke prechádzky, no zvyčajne z nich nič nemala. On jej prvé mesiace pravidelne písal, ale aj to prestalo. Nevedela či jej listy dostáva, vlastne o ňom nevedela nič. O rok jej prišiel list s veľkými obkecmi. Stačilo tam napísať iba jedno jediné slovo: Zabitý
Obidva varianty jej aj tak rozštiepili srdce na milióny maličkých dielikov. Chcela sa zabiť, ale nebola silná ani na to. Už to nebola ona. Chradla. Neverila, že sa jej to vôbec podarí, ale dokázala si srdce pozlepovať aspoň z časti a začať znova normálne žiť. Po pár rokoch spoznala chlapca a hoci ho nikdy nedokázala milovať ako JEHO, vydala sa zaňho.
V jeden májový večer, keď sedela so svojím manželom a dcérkou v obývačke, niekto zazvonil. Prešla do predsiene a otvorila dvere. Díval sa na ňu ON. Trocha mu stvrdli črty tváre, ale stále to boli tie krásne oči, ktoré ju vtedy privádzali do eufórie. Položila si ruku na ústa a nechápavo na neho hľadela. "Veď si bol mŕtvy," zhíkla. "Velitelia to poplietli," prerušil ho jej manžel, ktorý prišiel do predsiene skontrolovať, čo sa robí. On na neho zagánil a zamrmlal smerom k nej: "Sľúbila si, že počkáš!" S týmito slovami sa otočil a odišiel preč.