Hlas lásky
Čas sa splavil vodou života,
ešte stále ho ako zlodeja prenasleduje samota...
Zo životného obdobia zimy,
vryli sa do duše isté krvavé okamihy...

Ten sneh, ktorý zasnežil srdce celé,
pálil ako horiacu sviedcu jej slzy biele...
Stále čuje rozsudok dvoch duší,
preto kdesi jeho láska v kúte sedí, narieka a čuší...

Hriešna spoveď zbavuje ho viny,
sú to však smrtiace jedy a nie vitamíny.
Minulosť prach líže zo zeme,
tak ak si bez viny,hoď do neho kamene...

Zrkadlo duše je jeho trestom,
v smoch sa stále stretáva s tým osudným miestom.
Slzy pominuli, vysušil ich mráz,
no už navždy bude v srdci počuť lásky hlas...

SI ČLOVEK A V SRDCI NOSÍŠ SVOJU CESTU K ŠŤASTIU,
NO MUSÍŠ ZVOLIT TU DLHSIU A TRNISTU
A NIE TU JEDNODUCHU A KRATSIU...