Kluk mnoha tváří
Kluk mnoha tváří


Řekl jí, že je holka co se krásně usmívá, holka co je jiná než ostatní .
Řekl jí tolik krásných věcí, věcí co srdce zahřívají.
Uměl psát slova, řikat sladký věty.
Vyhrál, protože vsadil na své city.

Měl i temnou stránku, tak temnou jak nebe při bouřce, jak když se obloha zatáhne,
přesně takovou silou tě k sobě stáhne.
Nedovolí ti dýchat, rozprostřít křídla, nedovolí ti lětet,
musíš čekat, čekat , že přestane pršet.

Tehdy si uvědomíš, že po bouřce vždy vyjde slunce,
zase zasvítí a přes paprsky spojí vaše ruce.
Musíš doufat, musíš věřit, musíš žít,
vždyť vy bez sebe nemůžete být .

Podíváš se nahoru, vidíš modré nebe,
tvá láska je vedle tebe.
už neprší, už je dobře,
stačí jen za vším zavřít dveře.

Již zítra je tu nový den, nový začátek,
přináší jí však znovu do duše smutek.
Kluk mnoha tváří je šťastný, šťastný i bez ní,
píseň jejich srdcí už víc nezní.

Laska
vstupila do mna,
bola presibana - vobec som su to nevsimol kym nebolo neskoro,
nenapadne vyhlasila vonju mojmu svetu, veriac, ze ten jej je bude vrucnejsi.
A tak teraz zvadzam vojnu ktora nemoze mat vitaza. Pretoze vitaz by mal pocitit radost, a nie pocit trpkej prehry.
No aj tak stale verim ze raz nastane doba, kedy vitazstva ci prehry prestanu boliet a ja budem moct s usmevom vykrocit ke lepsim zajtrajskom

Žiletka
Žiletka:

,,Zober ma! Nežne ťa pohladím.
Do slastnej tmy ťa zahalím.

Budeme sa spolu hrať, koľko budeš chcieť.
Tak poď! Všetko budeš smieť.

Neboj sa! Zažiješ niečo nové.
Zažiješ potešenie chvíľkové.

Nestoj tam len tak! A príď ku mne.
Budeš mať pocit ako vo sne.

Nepozeraj na mňa! A vezmi ma do ruky!
Nebude to bolesť ani žiadne muky.“


Nežným hlasom vraví mi žiletka na stole,
ticho čaká kým leží tam dole.

Hladí na mňa čiernymi očami.
Cítim sa ako medzi nočnými morami.

Jej hlas, taký vábivý je.
Poslúchnem ju. Veď ona vie.

Tak vezmem ju do ruky a jedným ťahom,
zažijem to opisované blaho.

Mala pravdu. Žiadna bolesť,
už sa nikomu nebudem do života pliesť.

Toto pohladenie mi bolo osudné,
prvá ani posledná, na ktorú sa zabudne.

Beztiaž
BEZTIAŽ

Nedokážem,nedokážem, chcem a nemôžem, môžem a neviem. Ako sa ku tomu postaviť mám? moja hlava je pod tlakom, myšlienky ako v mravenisku sa množia a hlavu mi ťažia.
Nedokážem stáť v strede, padám.
Kiež by sa našiel niekto kto ma zachytí a nepustí, nedovolí nech padnem do hlbín zatratenia a odhalenia. Všetci sa pýtajú, dívajú stále ma sledujú, oni nedokážu to čo ja sama neviem, tak prečo s nimi
bojujem?
Toto je koniec pokiaľ sa odtiaľto nedostanem. Preč z tohoto kruhu ďaleko od všetkého čo mi bolo protivné aj milé, preč od tých čo som milovala aj nenávidela, ďaleko na miesto kde je a existuje stav totálnej beztiaže mojej mysle.
Áno taký svet existuje, ale je hlboko vo mne.
Bola som tam, je to krásne chcem sa tam vrátiť, ale to už je koniec tejto metaforicky-depresívnej básne.

Smútok
Smútok v očiach mojích žiali ,
oči moje preplakali,
nejednu z tých 1000 nocí jak tak rôčky ubúdali .

Smútok veje ako vánok ,
myslí si , že je tu pánom.
Sfúknime ho rýchlo preč ,
pokým stihne vybrať meč .


Smútok vie byť nenásytný ,
chce nás rýchlo opantať,
no my nie sme hlúpi , ak ,
chceme sa ho zbaviť , tak !

Smútok vryje do nás vrásky ,
sú tam diery jak rany z lásky .
Láska vie byť krásna no sama vrásky tvorí ,keď už ďalej nevieš jak .


Smútku sa chce každí zbaviť,
predsa je len nevítaný ,
zasiahnuť doň každí chce , no niekedy to nevíde .

Smútok vie narobiť neplechu ,
keď si už nevieš radi dať ,
skús sa pozrieť za seba ,
možno nájdeš človeka ,
ktorý ťa má rád ,
ty z mosta neskočíš ,
a budeš celý rád .

záverečná
V tme tíško sedím a píšem verš nemý, je veru koniec príbehu krátkeho nemám ja pocit priateľský k záveru.
Vystieram ruky k životu ďalšiemu, zatínam zuby , keď čepel ma studí.
Všetko krásne , čo zažila som , teraz nemyslím nad tým časom, toto rozhodnutie je vola moja , ktorá sa neobíde bez veľkého bola, ktorý ma trápil už nejaký ten čas toto je adresa kam smerujem je čas.
Nechcem ísť za ľuďmi , čo odyšli pred nami , chcem sa len potlkať medzi svetami , ktoré sú nádherné dúfam v túto chvíľu už je tu chlad , strácam svoju silu.
Blažený pocit , keď krkom som už v noci ,ešte chvíľa malá , už tam budem mama.

sklamala ma laska
SKLAMALA MA LASKA,
UKRADLA MI SRDCE ,
SPADLA SOM NA ZEM A PRIMNE BOLI
RUZE.

Strach
Strach
Chytá ťa za srdce
ty si už bezcenný
ale už aj mravce
vedia že strach je pochabý.

Tvoje srdce buší
a na mňa pozerajú tvoje oči
ako sa strácaš z pohľadu v noci.

Ticho mi povieš
že ma lúbiš
a ja idem preč
a ty máš v duši terč.

Terč je strach
kde šípky sú ako vec
čo ťa trápi celý svet
a ten strach ťa ničí
a tvoja duša kričí.

Človek by si myslel že stretol
niekoho koho by mal rad,
ale opak je pravdou bol to len klam.
Ja v daždi stojím,
a z útesu hľadím,
slzy mi stekajú po mokrej tvári,
a ja s úžasom do hĺbky mora hľadím.
Posledný krát sa obzerám a
s nádejou hľadím či si tam.
Naspäť sa otočím a
smrť mi ruku podáva
zrazu počujem NIE !
ale už je neskoro smrť
si ma so sebou zobrala......

Samota zabíja
Samota zabíja
Sedela sama, opustená v tme, čakala na teba, no ty si neprišiel. Sedela v kúte, nevnímala svet, zobrala žiletku, umrela hneď