"Neplač, keď sa tvoj životný sen rozbije na črepy! Zober ich a začni znova. Črepy predsa znamenajú šťastie!"

Mozno mi chyba vychovanie, mozno utrzim mnoho ran. Mam vsak jedine velke prianie, byt sam sebou a nebyt sam.

Túžba
Les je tichý bez pomocnej trasy,
ty sedíš v ňom obínajúc trávu.
Možno chladná, možno zlá si,
že stratila si motýliosť hravú!

Čo cintorín ti povedal je lož.
Nepochovali ho, len utiekol!
Vzajúc si ten naostrený nôž,
mnoho sĺz v tom lese pretiekol.

Utekal si v tom paralélnom svete,
uväznený sám v svojej chybe.
Túžiaci po slepej, bolestnej odvete,
ktorá mnou dodnes hýbe.

Vzal si si to čo som mala,
hodil ma, priam sotil do pekla.
Ja som sa ťa hlúpo vzdala,
slza mi po krvou červenej pere tiekla.

Ja s dúškom vlastnej nehy,
som volala ťa späť.
Čo sú to nekonečné brehy?
Nebuď tmou, nehou svieť.

Vrátil si sa ako para k hladine,
ku mne, blaho-blaho-blaho...
Tie úcty ti so srdcom hradíme,
vyšli nás nesplatiteľne draho.

...Bolo po polnoci ...
Z pier leje sa ti vosk.
si prelud čo ma tak zvádza,
taký žiarivý v sebe sám skvost,
ktorý prikrýva rokov sadza.

Vtápaš sa v utrpení,
ktoré samo v tebe pramení,
nie náhodou z tvojej viny!
Ukladám ťa za rám do tajnej vitríny.

Nazrel si nechtiac za oponu,
a uvidel tam ju, zradu.!
Nechcel si ju, nestál o ňu,
no zrada prišla krvilačne zo zadu.

Hompáľam sa na ostrom hrote,
s krvou na pere, bojujem o prežitie.
Premýšľajúc o stratenom živote,
viac pritlačím srdce na ostrom štíte.

Sebazáchova akosi utiekla z kostí,
nechala ma stým najmenším ideálom.
Ticho ako starec v uvzatosti ,
som na svojom pohrebisku večnom a stálom.

Pondelkovie dažde robia celý týždeň pľušte.

Dobrý deň pozná sa už od rána.

Keď sa v utorok veľmo blýska, v štvrtok keď aj v noci, ale pršať mosí.

Keď sa v piatok leje, v sobotu sa slnko smeje.

Keď cez týždeň prší a prší, Panenka Mária v sobotu plienky suší.

Na skoré teplo nasleduje ešte chladno.